V znamení draka

17.02.2016 00:51

V znamení draka

V roku 1318 založil uhorský kráľ, cudzinec, Karol Róbert z Anjou, Rád svätého Juraja–Drakobijcu. Rád bol založený na podobných princípoch ako rád templársky alebo rád johanitov. Mal chrániť kráľovstvo pred neveriacimi pohanmi a mal ochraňovať katolícku vieru. Ochrana sa mala realizovať predovšetkým dodržiavaním cirkevných prikázaní, rešpektovaním cirkevných sviatkov a modlením. Rytieri si museli navzájom preukazovať úctu a pomoc tak v mieri, ako aj vo vojne. Súčasne si mali byť nápomocní pri spoločenskom vzostupe. Stanovy tiež predpisovali vykonať satisfakciu za rytiera, ktorému bola spôsobená neprávosť, alebo bol okradnutý. V prípade že bol rytier v boji zajatý, ostaní sa mali postarať o jeho vyslobodenie, či už násilnou formou alebo poskladaním sa na výkupné. Z obdobia vlády Karola I. Róberta (1308 – 1342) sú známe mená len 15 rytierov, avšak z doby vlády jeho syna Ľudovíta Veľkého (1342 – 1382) je to už 87 rytierov. Podľa vzoru Rádu svätého Juraja–Drakobijcu dňa 12. decembra 1408 ďalší cudzí, neslovenský kráľ, a zároveň i rímsky cisár Žigmund Luxemburský spolu s manželkou založil  „Uhorský rytiersky dračí rád“. Znakom rádu bola stočená figúrka draka s chvostom obtočeným okolo krku, s chrbtom rozťatým do tvaru kríža.

Drak zreteľne symbolizoval pohanstvo, správnejšie povedané, inú životnú filozofiu. Symbolika znaku Dračieho rádu bola naozaj veľavravná. Sám drak si svojím chvostom obtočeným okolo krku spôsobuje záhubu, inými slovami významná časť „dračích síl“ bola rímskymi manipulátormi obrátená voči hlave, to znamená – „bohanské“ dračie bojové sily boli použité k samotnej „záhube draka“, k zotročeniu jeho prívržencov. Chrbát draka rozťatý do tvaru kríža, ako aj jeho chvost obtočený okolo vlastného krku zreteľne symbolizoval porobu starého a vznik nového poriadku budovaného na základoch pôvodnej „dračej spoločnosti“. Rytieri rádu predstavovali strážcov – elitu tejto novej cudzej mocenskej štruktúry dravo sa pretláčanej do životného priestoru „bohanov“. Ich regule zreteľne nasvedčovali tomu, že veľká časť Uhorska ešte zďaleka nebola podriadená týmto novým štruktúram a aj po porážke Omodejovcov a smrti Matúša Čáka (14. stor.) stále jestvovala reálna hrozba mocenského prevratu v krajine.

Natíska sa otázka, čo vlastne symbolizoval drak, pretože jeho historický vplyv je nesporný. Had-drak dal pomenovanie mnohým kmeňom, národom, či vojenským zoskupeniam, ako napríklad Sarmati, Rusi (Rutheni, Raséni, Rusíni, Rugi atď.), Góti, Uhri, Tráci (traki → draki), Dáci (draki, DAK sprava doľava je KAD, teda GAD), Alamani (Uhri), Srbi (serpens), Kurdi (KURD sprava doľava je DRUK, teda drak) atď., ako i mnohým krajinám ako Uhorsko, Srbsko, Rusko a ďalšie. Prekvapivú odpoveď nachádzame v Atlase námorných vlajok sveta, ktorý v roku 1783 vydal v Londýne Carington Bowles1. Tu medzi množstvom námorných vlajok nachádzame i dve vlajky Tartárie. Prvá znázorňuje čierneho draka na zlatom pozadí, a je označovaná ako „ríšska“ (imperátorská) zástava Tartárie, na druhej je zobrazená čierna sova opäť na zlatistom pozadí a reprezentuje samotnú Tartáriu. Čo sa týka Tartárie, tento atlas nie je ojedinelý, obidva znaky (drak a sova) sa nachádzajú i v ďalších obdobných publikáciách 18. storočia. Z tohto obdobia nachádzame Tartáriu i na mapách Eurázie, avšak koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa však „čosi“ udialo a pojem Tartária doslova vymizol z dejín, akoby nikdy nejestvoval. Čo bola Tartaria za krajina a kto vlastne boli Tartari?

bowVýrez z atlasu námorných zástav všetkých štátov sveta z mája roku 1783, ktorý vydal Carington Bowles, Londýn 1. V spodnej časti atlasu sa nachádzajú vlajky Tartárie. Čierny drak na zlatom pozadí reprezentoval „ríšsku“ (imperátorskú) zástavu Tartárie, čierna sova na zlatistom pozadí samotnú Tartáriu.

Tartari sú z našich dejín známi hlavne z obdobia rokov 1241-1242. V tomto období sa podľa našich historikov uskutočnil vpád akýchsi „Tatárov“, čo má byť údajne pomenovanie pre predkov dnešných Mongolov. Tatári však tak, ako ich poznáme z učebníc, nikdy nejestvovali a samotný pojem Tatár je novotvar. O tom by svoje vedeli povedať súčasní Tatári, ktorí sa vôbec necítia byť Tatármi, ale sami seba označujú menom Bulhari!2 Tatárov z nich urobili až boľševici začiatkom 20. storočia. Vo všetkých historických zdrojoch sú opisovaní iba výlučne Tartari. Títo Tartari v rokoch 1241-1242 údajne vyplienili celé Uhorsko a odtiahli. Slovo údajne je možné niekoľkokrát podčiarknuť, pretože všetky informácie pochádzajú z cirkevných zdrojov a z listov kráľa Bela IV. pápežovi a vladárom vtedajšej Európy. Teda zo zdrojov, voči ktorého predstaviteľom boli útoky prvotne namierené. Príchodzí Tartari boli nositelia iných spoločenských a duchovných hodnôt, uctievali boha iným, tolerantnejším spôsobom, čo bolo v prudkom protiklade s korupciou a morálnym úpadkom rímskej cirkvi, ako i vtedajším novo nastupujúcim mocenským systémom.

Významným spôsobom svedčí o tom fakt, že tartarský vodca Batuchán so svojou armádou v blízkosti osady Mohi pri sútoku riek Slaná a Hornád dňa 11. apríla 1241 zvíťazil nad početnejšou uhorskou kráľovskou armádou, pričom takmer systematicky zmasakroval i mnohých cirkevných a svetských hodnostárov, akoby práve títo boli Tartarom tŕňom v oku. Uhorský kráľ Bela sa dal na útek, no Tartari ho prenasledovali do dolnorakúskeho Klosterneuburgu a odtiaľ ďalej až do dalmátskeho ostrovného mesta Trogir, kde obliehali kráľa niekoľko mesiacov3. Bežní lúpežníci by takto nekonali, zaujímal by ich lup a plienenie, nie osoba kráľa. V správaní Tartarov sa črtá zjavne vyšší zámer, ktorý možno tušiť, avšak už len ťažko jednoznačne dokázať.

Kto bol v meste Trogir a obzrel si stredoveké mesto i skromnú pevnosť, pochopí, že mesto mohlo odolávať lúpežným tlupám, morským pirátom, ale len ťažko systematickému obliehaniu. Súčasné opevnenia mesta Trogir, pochádzajú z 13. až 16. storočia, samotná trogirská pevnosť bola vystavaná až v rokoch 1380 až 1437. Je teda zjavné, že v čase tartarského obliehania neboli opevnenia ani zďaleka v takom stave ako dnes, ak vôbec nejaké boli. Tých niekoľko mesiacov, ktoré strávili Tartari v blízkosti mesta, slúžilo pravdepodobne na vyjednávanie. Čo bolo predmetom vyjednávania, o tom sa dnes môžeme len dohadovať, no zrejme sa dohodli, Tartari odtiahli a kráľ Belo začal plniť dohodu, čo snáď možno vidieť v radikálnej zmene jeho spôsobu vládnutia v krajine. Je dokonca možné, že významná časť Tartarov v Uhorsku zostala, a do dejín boli zaznamenaní ako historicky známi Valasi (volosi, vlasatí).

trogir55Dnešný Trogir pri pohľade od mora. Vľavo sa nachádza trogirská pevnosť, ktorá bola postavená v rokoch 1380 až 1437, cca. 200 rokov po tartarskom obliehaní.

O slovanskom pôvode Tartarov svedčia i mená ich vojvodcov. Meno najvyššieho – Batuchán typickou zámenou B→V, prečítame ako Vatu-chán, či Vadu-chán, čo znie ako vodu-chán, teda vodca, vedúci; alebo dokonca Vlatuchan (Vladukan), teda Vladyka. Meno Batu (Bathus) mohlo byť jednoducho funkciou, nie menom, kde Vadu znamenalo vodca, vedúci, teda Vaduš. Avšak v súvislosti s vodcom, je meno „Batu“ blízke slovenskému nárečovému „báťa“, čo znamená príbuzný, ale i každý (známy) starší muž, najmä v oslovení alebo v spojení s menom. V slovníku súčasného slovenského jazyka sa však prekvapivo dozvedáme, že slovenské slovo „báťa“ údajne pochádza z maďarčiny.4 Je to dosť zarážajúce, pretože „báťa“ sa vyskytuje i v ruštine, ukrajinčine a bulharčine, a myslím, že nikomu nenapadne ani len uvažovať, že by toto slovo prevzali napríklad Rusi od Maďarov. Známe spojenie „báťuška cár“ je snaď známe každému už od detstva. Zdá sa, že nadšencov a prívržencov maďarského jazyka a maďarstva vôbec, je medzi slovenskými akademikmi pomerne dosť. Otázkou zostáva, či takí akademici majú vôbec právo honosiť sa menom „slovenskí“. V ruštine „báťa“ značí otec; v bulharčine „báte“ je oslovenie staršieho brata, muža; v ukrajinčine „báťko“ pomenúva otca; takže Batuchán bol „otec (starší muž) vodca“.

V liste magistra Rogeriasú uvedené i mená Batuchánových vojvodcov. Jeho podriadený sa volalBochetor, čo je latinčinou skomolené Božidor, meno používané na Slovensku i dnes. Ďalší sa nazývalCadan [Kadan], ktorého meno môžeme čítať i ako Gadan, Godan odvodené od Gad (Had), ďalší Feycanteda Fejčan (Bejčan, Bojčan) či Vejkan od Vojkan – vojak. Meno Peta sa ako priezvisko v tvare „Pieta“ vyskytuje na Slovensku i dnes, no a pieta je i slovenské slovo, ktoré značí „zbožná úcta“. Mená ďalších sú CoactonHermeus (Hermeuš, ako náš Hromoš), ChebOcadar (otca-dar, alebo Očaďar-očadený, tmavý alebo oka-dar, dar oka, inak bystrozraký).

O príslušnosti Tartarov vypovedá poznámka v britskej DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, kde sa pod heslom Skýtia, nachádza vysvetlenie: Skýtia – staroveké pomenovanie severnej časti Európy a Ázie, ktoré potom získalo pomenovanie Tartaria (Tartary)6. Podľa tohto Tartari boli premenovaní Skýti, no a Skýti boli Sklavi (Sloveni). Vo francúzskom slovníku z roku 1762 sa pod heslom „hongrois“ (uhorský jazyk, alebo jazyk Uhrov) uvádza, že „je to jazyk ktorým hovoria v UhorskuPričom „tento (uhorský)jazyk pochádza od Tartarov, respektíve je to jeden z nárečí Esclavonine (Sklavóncov)7Jazyk Uhrov – Sklavóncov je tu zreteľne dávaný do rovnítka s jazykom Tartarov, pričom jazyk sklavónsky je jednoznačne jazyk slovenský. Tartari teda hovorili príbuzným jazykom, z čoho je možné vyvodiť, kto vlastne boli Tartari! A určite to neboli, ako to uvádza Richard Marsina8, žiadni Mongoli. Vpád Tartarov možno vnímať ako jednu z posledných inváznych vĺn skýto-slovenov zo Strednej Ázie, ktorí „udreli“ na rímsku Európu sťaby odveta za vyvražďovanie Slovenov, ktoré sa v tom období tiahlo naprieč celou Európou (juh Francúzska, Balkán, Byzancia a pravdepodobne i Uhorsko). Po nájazde sa situácia na nejaký čas v Uhorsku stabilizovala, no o niekoľko generácií neskôr sa v osobe Rímom dosadeným Karolom I. Róbertom začala opäť vyhrocovať.

Drak ako symbol Tartárie je v súčasnosti mytologické zviera. Možno kedysi by sme ho mohli prirovnať k dinosaurom, avšak títo sa v nám známej písanej histórii nevyskytovali. Ctitelia symbolu draka preto spájali s drakom tvory z živočíšnej ríše príbuzné svojimi vlastnosťami či vzhľadom drakovi. Drakom sa stali krokodýl, jašterica, úhor (ako vodný drak), had, zmija, kobra, ale i kôň a tur. Kôň ako drak je opisovaný ako žiarivý, či „žeravý kôň“, skrátene ŽAR-KON, teda šarkan. V ruských rozprávkach sa vyskytuje drak menom Gorynič, ktorého meno vyjadruje dve navzájom späté etymológie. Prvá v zmysle GORY – NIČ, teda ten ktorý „ničí hory“, drak spôsobujúci zemetrasenie, tektonické pohyby, ovládajúci sopky. Druhá je v znamení „ohňa“, to znamená „ten kto horí“ (gorí) od slova gorenie (rus.) plus prípona „-ič“, teda Gorynič.

Drak ako Gorynič (oheň) či šarkan (žar-kan) bol ohnivým symbolom, zobrazovaným červenou farbou. Červená farba bola teda dračím symbolom, a v tej súvislosti sa stala i zdrojom pomenovania. Slovo červený preložíme do srbštiny ako црвен [crven]. Zámenou (V→B) dostaneme CRBEN, čo sa až nápadne podobá na SRBEN, teda Srb. Že takáto konštrukcia nie je samoúčelná vypovedá i latinčina, kde v opačnom smere od tvaru Srb, nachádzame slovo serpens, čo značí had (teda drak). Iný tvar slova červený je rusý, ryšavý, ale i rudý (čes.), red (ang.), rot (nem.), румяный [rumjanyj](rus.), rouge (fr.),rosso (tal.), rojo [rocho] (šp.), κόκκινος [kókinos] (gr.), všetky tieto názvy sú spriaznené s tvarom Rus, Ruthen, Rasén, Rusín, Rug atď. ako i s pojmom „roh“[roch], rog (rus.), rožok (malý roh), smerujúce k „tur“ (zviera).

Sarmati (draci) boli skrátka „červení“ (rusí), ktorí si hovorili pravdepodobne i „rumjani“ румяный (rus.). Významná časť týchto drakov-hadov (Gótov) sa rozšírila smerom na Balkán (Visigóti), pričom v podstatne neskoršom období v dobách tureckej nadvlády na Balkáne sa tejto oblasti hovorilo Rumelia a obyvateľstvu národ „rumelijský“. Rumelia zahŕňala Tráciu, Macedónsko, Méziu (dnešné Bulharsko a turecká Trákia) na severe hraničila riekami Sáva a Dunaj, na západe pobrežím Jadranského mora a na juhu s Moreou (stredné Grécko). Rumeli značí „červený“, ktoré v slovenčine poznáme pod pojmom „rumelka“ a zároveň je zhodný s ruským rumjanyj. Tu kdesi pramení i pôvod pomenovania dnešnej modernej krajiny menom Rumunsko, kde ani nie v tak dávnej minulosti všetci obyvatelia rozprávali slovanskými nárečiami.

Sarmati v rámci Tartárie pravdepodobne tvorili bojové zoskupenia sústreďované na západných hraniciach ríše. Elitné jednotky boli regrútované z rôznych častí Tartárie a preto medzi nimi bol i vyšší podiel iných ako slovanských etník, hlavne z oblasti Volgy (Bulhari – haploskupina R1b), Kaukazu (haploskupina G) a Strednej Ázie ( haploskupina Q). Spôsobom a organizáciou života sa približovali ku Kozákom, ba dokonca nie je vylúčené, že šlo o jedných a tých istých, pretože slovo Kozák pochádza pravdepodobne od slova „kosák“, ktorému sa v slovanských nárečiach hovorí i „srp“, čo je identické so „Srb“ i so „serpens“ (had). Srbmi boli pravdepodobne i tajomní Prusi, kde tvar Prus (PRS) sprava doľava čítame ako SRP teda Srb. Symbol kosáka sa na východe Slovenska dodnes zachoval na vežičkách drevených kostolíkov východného obradu, v oblastiach intenzívneho sarmatského osídlenia. Kosák v niektorých prípadoch prechádza do podobizne kohúta, ktorému Gréci hovoria κόκορας [kókoras] čo je takmer zhodné s iným gréckym  κόκκινος [kókinos] označujúci červenú farbu. Latinské falx pre srp (kosák) smeruje k (F→B) „balx“ či Balg, čo bolo pomenovanie pre Bulharov (Bulgari) a Balkán vôbec. Dnes týchto Bulharov v ich materskej krajine, v povodí rieky Volgy, nesprávne nazývajú Tatarmi.

Že Sarmati – Draci boli vojenské družiny svedčí i samotné slovo „drak“ respektíve jeho variant „drag“ čítaný sprava doľava ako GARD, čo je základom slova „garda“, „gardista“. Garda bola spočiatku pravdepodobne chápaná ako elita medzi armádou, preto sa gardisti na historickej scéne objavujú ako strážcovia kráľov, či dôležitých osobností. Garda bolo elitné vojsko, vojsko pozostávajúce zo sarmatských (dračích) bojovníkov Tartarie. Slovo „gard“ sa v tvare guard neskôr dostalo do angličtiny (ako aj do ďalších jazykov) vo význame ako strážca, stráž, ochrana, hliadka atď.

Drak je dnes symbolom temných síl, avšak to platí len v kresťanskej ideológii. V ostatnom svete je tomu presne naopak. Avšak v „slovanských“ jazykoch ešte máme zreteľné stopy po „inom“ vzťahu k drakovi, ktoré výstižne vystihujú slová drag – drahý (chorv.), drogi – drahý, milý, milovaný (pol.), дорогой [dorogoj] – drahý, milý (rus.). Pozitívny vzťah napodiv nachádzame i v angličtine, kde pod heslom „dobrý“ nachádzame slovo good, čo je blízke k inému anglickému God (boh) a obe k ruskému gad (had), ako i v nemčine : gut (dobrý), Gott (boh). Prítomnosť sarmatských drakov – Tartarov v Británii dokladuje zástava Walesu, na ktorej v zeleno bielom poli dominuje červený drak. Samotný názov územia Wales (volos – vlasatý) pomerne zreteľne vypovedá i o pôvode jeho obyvateľov. Rovnako pomenovanie Anglicka nápadne pripomína latinské anguilla, ktoré prekladáme ako úhor (drak), a stredoeurópsky nádych má i archaický názov pre Veľkú Britániu  - Albion, čí (B→V) Alvion respektíve Salvion (Slavion). Ďalšie územia „jašterov“ (Sauromatov) snáď môžeme vidieť i v názvoch dvoch susediacich území Austria (Jaustria, jasteria – jašteria), alebo Štajersko (Styria – astyria, jašteria). V erbe Štajerska nachádzame zvláštny druh draka bez krídel. Tvor na zelenom podklade je síce opisovaný ako „strieborný panter“, no dva červené rožky, plameň chrliaci z tlamy a zvláštne tvarovaný chvost navodzujú skôr dračiu predlohu  ako mačaciu.

Invázna vlna priamo zo srdca Tartárie, zo strednej Ázie, priniesla čerstvé sily. Do Európy sa preskupila silná skupina novo prisťahovalcov haploskupiny R1a, avšak tá bola počas niekoľkých generácií „materializovaná“ a duchovne rozložená. Táto materializácia rímskou cirkvou je symbolicky zobrazená výjavom známym ako „Svätý Juraj zabíja draka“. Drak je symbolom Imperiálnej Tartárie a svätý Juraj je stelesnením „cirkvi svätej“. Územia odtrhujúce sa od materskej Tartárie, pôvodne duchovne silné a čisté, prevzali tento symbol do svojho erbu. Svätého Juraja zabíjajúceho draka medzi inými má v erbe i mesto Moskva, ako i samotné Rusko. Novodobé vehementné hlásenie sa Rusov k Tartárii, má týmto svoju trpkú príchuť zrady, kedy ako ostatní, tak i samotní Rusi (Moskoviti) takýmto činom zhanobili duchovný odkaz svojich predkov Áriov a sklonili hlavu pred mamonom.

Svätý Juraj v podobe draka nezabíja len „bohanstvo“, ale zabíja našu duchovnú podstatu. Vymazáva odkaz našich predkov, symbolizuje naše otroctvo „inštitútu“, ktorému Katari výstižne hovorili „Rex Mundi“. Určite nie je náhoda, že najvyššia koncentrácia erbov zobrazujúcich Juraja ako zabíja draka, sa nachádza práve na bývalých hraniciach Tartárie, správnejšie na územiach, ktoré boli súčasťou Árijského impéria zvaného Tartária, a ktoré sa lžou a násilím podarilo odtrhnúť od ostatnej občiny a priviesť do košiara a područia „svätej cirkvi rímskej“. Erby s Jurajom a drakom má Moskva, Rusko (na hrudi dvojorlice) a Gruzínsko. Túto symboliku nájdeme i na  Ukrajine: Volodymyr-Volynsk, v Nemecku: Gößnitz (Durínsko), v Chorvátsku: Pag, Bjelovarsko-bilogorská župa, v Poľsku: Biała Podlaska (Lubelské vojvodstvo), Dzierżoniów (Dolnosliezske vojvodstvo), ako i v obciach na Slovensku: Svätý Jur, Hubošovce, Veľké Bierovce, Jurské a ďalšie.

Had/drak bol symbolom Tartárie, bol nábožensko-mytologickým prvkom našich predkov, bol symbolom – znakom príslušnosti k hodnotám a tradíciám Tartarov – Árijcov. Slovo „znak“ sa vzťahoval práve na hada/draka, vďaka čomu sa tento rýdzo slovanský výraz dostal do angličtiny v tvare snake, vo význame had. Podoby grafických stvárnení hada/draka bolo mnoho, najznámejšie boli tvar kosáka, ako i znak, ktorý v súčasnosti poznáme pod pojmom „svastika“, pochádzajúci od slova „zvezdika“, v ktorom vidieť zreteľný základ v ruskom zvezda (hviezda). Hviezda, latinsky aster určite nie náhodou identická so slovenským „jašter“, sa ako reálny historický fenomén hlboko vryla do života našich predkov, do života nielen Európanov, takže ju v rôznych rozmanitých podobách nachádzame po celom svete.

Oskár Cvengrosch
Text spracovaný podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek.

TENTO TEXT JE MOŽNÉ VOĽNE ŠÍRIŤ ZA NASLEDOVNÝCH PODMIENOK: bude uvedený autor a pod ním nasledovný text: podľa knihy Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek

1. Bowles’s universal display of the naval flags of all nations in the world. Printed for the Proprietor Carington Bowles, at his Map & Print Warehouse, № 69 in St. Paulus Church Yard, London.
2. G. Chalil, prezident bulharského národného kongresu, Bulgaristan – kam zmizel jeden stát?, 29.júna 2002
3. Paul Lendvai, Maďari – víťazstvá a prehry, vydavateľstvo KaLLIGRAM, Bratislava 2011, str. 54
4. Slovník súčasného slovenského jazyka, a-g,VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2006, str. 238
5. Richard Marsina a Miloš Marek, Tatársky vpád, Vydavateľstvo RAK, 2008, str. 80-81
6. A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, VOL. IV., LONDON: Printed for W.Owen, at Homer’s Head, in Fleet-ftreet., MDCCLXIV, str. 2897, SCL-SCO
7. ABRÈGE DU DICTIONNAIRE UNIVERSEL FRANÇOIS ET LATIN, VULGAIREMENT APPELLÉ DICTIONNAIRE DE TRÉVOUX. A PARIS, Ches LES LIBRAIRES ASSOCIÉS, M.DCC.LXII., str.488
8. Richard Marsina a Miloš Marek, Tatársky vpád, Vydavateľstvo RAK, 2008, str. 9