O presvedčeniach VIERA BELOVIČOVÁ

05.11.2014 01:45

O presvedčeniach

VIERA BELOVIČOVÁ

www.zivotnaozaj.sk

Akýsi muž našiel orlie vajce a podložil ho do hniezda sliepke. Orlík sa vyliahol spoločne s 
kurčatami a vyrastal medzi nimi. Veril, že aj on sám je domáca sliepka. Veselo kotkodákal, 
natriasal si krídla, hrabal sa v hline a hľadal dážďovky a chrobáky. Roky plynuli a orol 
zostarol. Jedného dňa si všimol, ako v oblakoch plachtí s majestátnym pôvabom nádherný 
vták. Starý orol ho sledoval s posvätným úžasom. “Kto je to?” opýtal sa jednej sliepky. “To 
je orol, kráľ všetkého vtáctva,” odpovedala. “Nebolo by úžasné, keby sme sa dokázali tak 
ako on vznášať na nebi?” nadchol sa orol. “Nech ťa ani nenapadne na niečo také vôbec 
pomyslieť!” odsekla sliepka. “Ty a ja sme predsa sliepky!” A tak už na to orol nikdy ani 
nepomyslel. Žil a zomrel v presvedčení, že je sliepka.
ANTHONY DE MELO: PIESEŇ O VTÁKOVIVIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
A takto nejako žijeme svoje životy aj my, ľudia, veriac tomu, že na viac nemáme. Keď sme boli malé 
deti verili sme, že sa môžeme stať tým, či oným, že môžeme mať v živote všetko, na čo si 
spomenieme, že môžeme byť kozmonautom, či pilotom lietadla. Že môžeme mať krásny 
dom, rýchle auto, že môžeme robiť čokoľvek. 
Kam sa to všetko podelo? Kde sú Vaše sny? Koľké z nich sa vám v živote naplnili?
Prečo sa Vám nepodarilo to či ono? Prečo nemáte stále dostatok peňazí, dostatok času, či 
zdravie? Prečo nemôžete robiť prácu, ktorá by vás napĺňala? Prečo nemôžete žiť v skvelom 
partnerskom vzťahu? Prečo nemôžete lietať ako ten orol? 
Kladiete si tieto otázky? Alebo si ich už ani nekladiete, už ste rezignovali? Myslíte si, že nech 
robíte, čo robíte, výsledok sa nedostavuje? Alebo ste presvedčení, že to všetko patrí iba 
vyvoleným a vy k nim nepatríte?
Sama som bola na tom veľmi podobne. Skúsila som rôzne metódy, aby som sa dostala 
k svojim túžbam. Niekedy sa zdalo, že to na chvíľu funguje, a potom bum, zasa po starom.
Sledovala som ľudí, ktorým sa to podarilo. Snažila som sa ich kopírovať, robiť veci presne tak, 
ako robia oni. Prečo som ja mala iný výsledok? Chodila som na semináre, čítala som knihy, 
kde autori radili, čo robiť, ako robiť, aby nastala vytúžená zmena. Robila som a zmena 
nenastala. Naopak, iba sa vo mne utvrdzovalo presvedčenie, že to nie je pre mňa. Že veci 
nerobím dosť dobre, že tomu nevenujem dostatok času, že nie som dosť dobrá.
V kútiku srdca som však stále verila tomu, že raz túto záhadu vyriešim. Zdala sa síce príliš 
zložitá, a tak som očakávala zložité riešenie. „Určite to nebude jednoduché“, bolo jedno 
z mnohých presvedčení, ktoré som nosila ukryté v sebe.
Presvedčenia, ktoré máme vo svojom vedomí, ale aj tie, o ktorých nevieme, môžeme 
povedať, že sú v našom nevedomí, hrajú v našom živote významnú úlohu. Všetko, o čom 
sme presvedčení sa odráža v našom živote. Ste presvedčení, že to nie je pravda? Potom sa 
toto presvedčenie odrazí vo vašom živote. Čo to znamená? Ukážem vám to na príklade. 
Robím nejakú prácu a dostávam za ňu nejakú odmenu. Iný človek robí presne tú istú prácu 
ako ja a dostáva za ňu vyššiu odmenu. Hnevám sa, nepáči sa mi to, nadávam na šéfa, na 
vonkajšie okolnosti, celé sa mi to javí ako nespravodlivé, avšak nič sa nezmení. Stále robím 
rovnakú prácu za menej peňazí. Možno si prečítam v nejakom článku, že musím ísť za šéfom, 
porozprávať sa s ním, vysvetliť mu to a situácia sa zmení. Možno som odvážna a skutočne to 
urobím. Možno som menej odvážna a situáciu iba prehrávam vo svojej hlave. Nech urobím 
tak či onak, situácia sa nezmenila. Stále zarábam menej ako môj kolega na rovnakom poste. 
Mám toho plné zuby a tak sa rozhodnem zmeniť prácu. Z pôvodnej práce dám výpoveď VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
a zamestnám sa v inej firme. Zo začiatku to tam vyzerá úplne inak, cítim sa docenená, práca 
ma baví. Po pol roku nastúpi nový kolega a situácia sa mi zopakuje. Kolega zarába viac ako ja. 
Že vám to je nejaké povedomé, že ste už niečo podobné v živote zažili? Nemusí to byť iba 
v práci, môže to byť v partnerských vzťahoch, či iných oblastiach nášho života.
Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, avšak dôvod, prečo tomu tak je, je ukrytý v našich 
presvedčeniach, v presvedčeniach, ktoré nosíme v sebe, vo svojich bunkách. Vôbec o tom 
nemusíme vedieť, to znamená, presvedčenie môže byť na nevedomej úrovni, môže tam byť 
ukryté napríklad, „ja si zaslúžim iba takú odmenu, z ktorej môžem prežiť“. Alebo iné 
presvedčenie „bohatí nie sú šťastní“. Toto presvedčenie môže byť v našom vedomí, viem 
o tom, že ho mám, iba si neuvedomujem akú rolu zohráva v mojom živote. Chcem byť 
šťastný a preto sa bránim akejkoľvek hojnosti vo svojom živote. Všetko funguje automaticky, 
nemusím s tým robiť vôbec nič, stačí, keď to vo svojom vnútri tak mám. Vesmír už zariadi, 
aby som nebola bohatý, pretože si to neželám. Vyplní moje prianie do bodky. Je to 
začarovaný kruh. 
Keď pripustíte, že vo vašom živote sa všetko deje chaoticky, že to nijako neviete ovplyvniť, 
keď ste presvedčení, že ste obeťou iných, všetko vo vašom živote bude odrážať toto vaše 
presvedčenie. To znamená, že sa vám to v živote bude naozaj diať práve tak, ako ste 
presvedčení, že to je. Keď máte presvedčenie, že Boh existuje, vo vašom živote sa bude 
odrážať toto presvedčenie. Keď máte presvedčenie, že Boh neexistuje, vo vašom živote sa 
bude odrážať toto presvedčenie. To znamená, že všetko, čo sa vám bude diať bude 
dokazovať, že vaše presvedčenie je pravdivé. Rozumiete? Nie naopak. Nedejú vám veci a vy 
si z nich utvárate presvedčenie. Naopak. Máte presvedčenie a preto sa vám dejú veci.
Vyskúšajte, za to predsa nič nedáte. Ak robíte veci stále rovnakým spôsobom, nemôžete 
očakávať iný výsledok. 
Prečo to neviete? Prečo ste to vo svojom živote ešte nevypozorovali? Pretože niektoré 
z vašich presvedčení sú ukryté hlboko vo vašom nevedomí. Neviete, že sú tam. Môžu to byť 
presvedčenia generačné, kolektívne, ktoré si nesú celé generácie ľudí, prípadne celé národy,
neuvedomujúc si ich. Začneme však s tými jednoduchšími, s tými, ktoré sme získali, ktoré sú 
na povrchu, o ktorých možno dokonca vieme, iba sme nevedeli, akú dôležitú úlohu zohrávajú 
v našom živote.
Možno si kladiete otázku, prečo by ste tomuto celému mali veriť? Správna otázka, dobre 
rozmýšľate, prečo? Prečo ste sa dostali v čítaní až sem? Preto, že ste nespokojní. Pretože 
hľadáte vo svojom živote niečo, čo sa vám doteraz nepodarilo nájsť. Preto, že nie ste šťastní. 
Keby ste boli šťastní, spokojní, žili naplnený život, nič by vás nedonútilo začítať sa do 
takéhoto e-booku. Prečo by ste to robili? Riešením nebude, že teraz zahanbene prestanete VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
čítať. Riešením bude, že si z tohto e-booku niečo pre seba odnesiete. Že si dovolíte vyskúšať 
niečo, čo ste možno ešte nikdy nevyskúšali. Že si dovolíte pripustiť niečo, čo ste ešte nikdy 
nepripustili. Že si dovolíte byť zasa hraví, ako malé deti, že si dovolíte zasa experimentovať 
v živote. Dieťa by sa nikdy nenaučilo chodiť, čítať, písať, rozprávať, keby si nedovolilo 
experimentovať, skúšať, keby si nedovolilo chyby a omyly. Nabádam vás k tomu, aby ste sa 
zasa na chvíľu vrátili do detských topánok a začali si život užívať ako malé deti. Že vy ste 
dospelí a to sa nepatrí, že čo by si o vás pomysleli iní, že ako by ste potom vyzerali? To vaše 
presvedčenia hrajú rolu vo vašom živote. Držia vás v hrsti, pretože im to dovolíte. Riadia váš 
život a nútia vás žiť ho tak, ako ho možno vôbec žiť nechcete. Skúste si všimnúť, čo sa vám 
rodí v hlave, keď toto čítate? Sú to presne tie presvedčenia, o ktorých sa tu zmieňujem. 
Zastavte sa, uvedomte si ich, napíšte si ich. Že to bude vyzerať smiešne? No a? Dovoľte si byť 
smiešni. Sami pred sebou, nikto iný vás predsa nevidí.
Keď som si vyskúšala na sebe, akú veľkú rolu hrajú v našom živote naše presvedčenia, 
rozhodla som sa skúsiť to na viacerých ľuďoch, na mojich blízkych, ktorí boli ochotní sa 
otvoriť tomuto experimentu.
Kamarátka mala veľké problémy v manželstve, je to jej druhé manželstvo. Aj keď sa na 
začiatku všetko javilo inak, ako prvý krát, zasa prišla k bodu, keď nevedela ako ďalej. 
Rozmýšľala nad rozvodom. Pozvala som ju ku mne, povedala som jej o svojom úmysle a ona 
ochotne súhlasila byť „pokusným králikom“ v mojom experimente. To, čo som jej kázala 
urobiť, bolo povedať všetko, čo jej zíde na um o partnerovi. Všetko, čo na ňom vidí 
negatívne, čo jej vadí, čo jej prekáža, čo ju zraňuje, čo je pre ňu bolestné. Ja som iba 
počúvala, zapisovala a hľadala spoločného menovateľa, nejaké presvedčenie, ktoré je za tým 
všetkým ukryté. To presvedčenie sme spoločnými silami našli. Bolo tam a riadilo jej život. 
Pripustila, že by to tak mohlo byť. Toto presvedčenie sme jednoduchým procesom zmenili 
a vdýchli život novému, oveľa zdravšiemu presvedčeniu, ktoré od toho dňa začalo v jej živote 
fungovať. Po týždni mi s nadšením volala. To nemôže byť pravda, ja tomu nemôžem uveriť. 
Naozaj to funguje. Všetko sa začína meniť. On sa správa ako na začiatku nášho vzťahu. 
„Dobre si to všimni, či naozaj tak veľmi zmenil svoje správanie“, bola moja odpoveď, „alebo 
si ty zmenila postoj k jeho správaniu?“. Po ďalšom týždni mi volala, rovnako nadšená, že je 
to kombinácia oboch, prestali jej vadiť veci, ktoré jej vadili, nevie síce prečo, ale stalo sa to 
a manžel sa stal otvorenejší, spontánnejší, viac ochotnejší pomôcť jej. Bola nadšená. Po 
mesiaci vravela o tom, ako prišlo ku konfliktu, vyriešili ho a ona zostala stále vo svojom 
pozitívnom naladení.
„Prečo som to nerobila skôr?“, znela jej otázka. 
„Prečo?“, možno sa pýtate aj vy. Sme zvyknutý na negatívne naladenie. Všade sa na nás valia 
negatívne správy, keď stretneme svojich známych, raz dva zavedieme reč na to, čo sa stalo 
zlé. Nevedomky sa takto udržujeme v negatívnych vibráciách. Keď zažijeme niečo pozitívne, 
táto energia sa z nás rýchlo vytratí, nevieme si ju udržať. Múdre knihy vravia, aby sme sa VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
obklopili ľuďmi, ktorí majú vyššie vibrácie, to znamená sú pozitívnejšie naladení. My však 
okolo seba takých ľudí nemáme a tak nevieme, ako by sme to urobili. 
Z vlastnej skúsenosti môžem popísať množstvo presvedčení, ktoré som ja ukrývala vo svojich 
bunkách. Zhruba pred 20 rokmi som sa začala zaoberať pozitívnym myslením. Prečítala som 
si knihu Moc podvedomia, od Murphyho a uverila som jej. Dávalo mi to všetko hlboký 
zmysel, pretože keď som bola malá bola som svedkom tejto príhody:
Išli sme s babičkou z obchodu, tak ako každý deň a stretli sme tetku Maru. Tetka Mara bola 
ešte staršia ako naša babička a naša babička ju mala vo veľkej úcte. Vždy keď sme ju stretli, 
babička sa s ňou zarozprávala a naša cesta sa tak výrazne predĺžila. Nám to samozrejme 
nevadilo, mali sme každý svoj balíček cukríkov, boli sme štyria, ja, brat a dve sesternice, 
mohli sme vystrájať, čo sa nám páčilo. Keď sme sa s tetkou Marou rozlúčili, babička nám 
začala rozprávať tento príbeh:
Raz, keď babička s dedkom boli ešte mladší, chodievali na náboženské púte do iných miest. 
Mama tetky Mary v staršom veku trpela tým, že jej nad okom začal rásť akýsi nádor. Ten 
nádor bol taký veľký, že už na oko ani nevidela. Niekto jej z púte priniesol svätenú vodu, ona 
si nádor potierala a nádor sa začal zmenšovať, až napokon zmizol. Tetke Mare tiež ako 
prichádzala do staršieho veku začal rásť na oku rovnaký nádor. Už nevládala ísť na púť a keď 
sa dozvedela, že babička s dedkom idú, poprosila ich, aby jej priniesli svätenú vodu z púte. 
Dala im malú fľašku od rumu, aby do nej nabrali tej zázračnej vody. A oni tak urobili, lenže po 
ceste naspäť nedali pozor, fľaška sa rozbila a bolo po zázračnej vode. Babička bola nešťastná, 
dedko ten nelenil, zobral druhú fľašku a nabral do nej obyčajnú vodu zo studne. Babička bola 
veľmi pobožná a nechcela pripustiť takýto hriech, ale dedko sa nedal a odniesol vodu tetke 
Mare. Tetka Mara mysliac si, že sa jedná o zázračnú vodu, začala si nádor potierať a on sa 
podľa očakávania začal zmenšovať, až napokon celý zmizol. Babička sama nechápala, 
rozprávala nám to z údivom, a zavŕšila to múdrym, keď to tak Pán Boh chcel, tak sa stalo.
Babka to povedala a babka nikdy neklamala. Bola to pre mňa obrovská záhada. 
A teraz zrazu čítam knihu „Moc podvedomia“ a nachádzam vysvetlenie. Vraj to tak funguje. 
To čomu veríme, je aj našou realitou. Tak preto, ona tomu verila a preto sa jej to stalo. Vau, 
to je úžasné. 
Ale ak to je pravda, potom môžem hocičo, stačí tomu iba uveriť. No to musím vyskúšať, 
povedala som si. Musím uveriť niečomu, čo by sa nemohlo za žiadnych okolností stať. Čo 
také by to mohlo byť. Napadlo ma. V práci sa blížil termín športových hier, čo tak zvíťaziť 
a vyhrať pohár prednostu. Ak sa to podarí, tak potom to je všetko pravda, to bude dôkaz. 
Nikdy ešte nevyhrala žena, pretože ženy a muži mali rovnaké bodovanie a muži predsa len 
bežia rýchlejšie, či lepšie strieľali. A okrem toho, k športu nemám najbližšie, vzduchovku som 
ešte nikdy v ruke nedržala, a pri hode granátom na cieľ som netrafila ani kruh, v ktorom bol VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
cieľ umiestnený. Keby som teraz vyhrala...... A tak som sa na to dala. Tak, ako písala kniha. 
Predstavovala som si, ako mi prednosta blahoželá a odovzdáva pohár, a už som cítila ten 
pocit, ktorý pri tom zažívam. Bolo nás 120 súťažiacich. Naplánovala som si stratégiu na beh, 
ten som ako tak ovládala, poviem kamarátke, aby bežala so mnou, ona dobre beží, potiahne 
ma. V deň D vravím kamarátke, a ona na to, nie, ja s Tebou nepobežím, ja chcem vyhrať, 
musím bežať s niekým, kto potiahne mňa. Hm, stratégia nevychádzala, tak čo už, ku komu 
ma dajú s tým pobežím. Keď vyhlasovali výsledky v behu, kamarátka nemohla uveriť, ja 
a prvá???? Ako sa to mohlo stať. Stalo sa. Druhá disciplína streľba vzduchovkou, vzduchovku 
som síce ešte v ruke nedržala, ale to ma rýchlo naučili. Mieriť do stredu a páliť. A čuduj sa 
svete. Prvá. Už zostával len hod granátom. To už som bola v takom vytŕžení, ruky sa mi triasli 
a granát sám vyletel na miesto, kde mal. Skončila som tretia. Keď to všetko porota spočítala 
výsledok bol 1. miesto pre mňa. Prednosta mi gratuloval a podával pohár presne tak, ako 
v mojich predstavách. V miestnych novinách sa objavila onedlho práve táto fotka, obrázok, 
ktorý som videla na svojej vnútornej obrazovke, prednosta mi odovzdáva pohár a gratuluje. 
Ten pocit, ktorý som zažívala neviem opísať. Nebol to iba pocit víťazstva v športových hrách, 
bol to obrovský objav, o tom , ako myseľ funguje. To je neuveriteľné. A som na to sama. 
Mala som chuť to vytrúbiť všetkým do sveta. Čo by povedali, určite by neverili, oni ani knihu 
nečítali. Som na to sama. Nevadí, ale pochopila som, „všetko je v hlave“. A tak sa to všetko 
vlastne začalo. Nebolo ešte „Tajomstvo“, neboli kurzy. 
Opatrne som sa snažila niečo z knihy povedať kamarátke. Pozrela na mňa, hneď som 
pochopila, tadiaľto cesta nevedie. Musím si to nechať iba pre seba. 
A čo ak je to všetko inak, ako som si doteraz myslela? Moja myseľ nechápala, rodili sa nové 
a nové otázky. Ako to je možné, funguje to a ľudia to nevyužívajú. Prečo? Je na tom niečo 
zlé? Hm, nevedela som odpovede na otázky, ale táto „hra“ sa mi zdala taká úžasná, že som 
sa rozhodla žiť život takto. Som tvorca, môžem tvoriť všetko, čo si želám. Keď som spätne 
spomínala na mnohé udalosti zo svojho života, ktoré sa mi v ňom odohrali, zistila som, že to 
vlastne fungovalo už dávno, iba som to robila nevedome.
Keď sme boli mladá rodinka, bývali sme v byte na ôsmom poschodí a mali sme výhľad do 
záhradkárskej osady. Od jari do jesene som stála na balkóne a snívala o tom, že raz v tej 
osade budem mať záhradku. Bolo to pre mňa nemožné, pretože tie záhradky stáli toľko 
peňazí, že keby sme ich aj mali, boli dôležitejšie veci, ktoré sme k živobytiu potrebovali. 
Napriek tomu som nechala svoju myseľ lietať v predstavách, že tú záhradku tam mám. Raz 
som zavolala manžela a povedala mu o svojej túžbe, hovorila som spôsobom, ako by to už 
bolo. Cítila som sa už v tej záhradke. Manžel nechápal moje nadšenie, ale iba prikyvoval, áno, 
áno, raz tam určite budeme mať záhradku. O rok, o dva, nepamätám si presne sa mi dostala 
do uší informácia, že za pôvodnou záhradkárskou osadou sa buduje nová záhradkárska osada VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
a pozemky sa predávajú za zlomok ceny pôvodných záhradiek. Za krátku dobu som prvý krát 
stála na hrudách svojej vlastnej záhradky.
Keď som o tom premýšľala, uvedomila som si, že aj túto realitu som sama vytvorila. Presne 
podľa knihy „Moc podvedomia“, hoci som vtedy o tom nemala tušenie.
Obrovské nadšenie, ktorým som bola zaplavená mi diktovalo, čo by som ešte chcela. Chcem 
aby sme išli na dovolenku letecky, celá rodina, so stravou, so známymi. Boli sme tam. Chcem 
domček, so záhradou, s terasou, okolo ktorej budú červené ťahavé ruže, a pocit šťastia pri 
tejto predstave. Predstava ako ráno vybieham do záhrady, bosá behám po tráve, voniam 
kvety, pozorujem motýle, počúvam vtákov. 
A zrazu sa stalo niečo nepredvídané. Niečo, čo ma zaskočilo. Manžel veľmi vážne ochorel 
a po krátkej dobe zomrel. 
Cítila som sa vinná, nejakým spôsobom som na tom niesla vinu. Nevedela som presne ako, 
ale bola som vinná. Pomaly mi to dochádzalo. Hrala som sa na Boha. Myslela som si, že 
všetko môžem. A teraz ma Boh potrestal. Aby mi ukázal, ako sa veci naozaj majú. Plná 
strachu som sa vrátila k svojej bývalej realite. Presvedčenia ukryté hlboko vo mne žili svoj 
vlastný život. „Nemáš právo, nezaslúžiš si, po smiechu prichádza plač, najprv povinnosti, 
potom zábava“....a ďalšie a ďalšie, mohla by som ich sypať ako z rukáva.
Červíček strachu ma stále viac a viac nahlodával. Nech som robila, čo robila, stále tam bol. 
A prinášal starosti. Afirmácie sa mi začali zdať prázdnymi rečami. Videla som, že realita je iná. 
Moja vnútorná realita. A z nej strach. Nedalo sa pozitívne myslieť. Lenže ja som už vedela, že 
vonkajší svet je odrazom vnútorného sveta. To znamená, že je iba otázkou času, kedy sa 
tento strach prejaví v mojom živote. Pocit viny a zasa strach. 
Prišla „cesta“ a s ňou vyslobodenie. Na jednom z procesov som prišla na to, že v nevedomí 
mám ukrytý silný program. Keď sme boli malí, často som počúvala „no len sa smejte, veď vy 
budete plakať“. Smiať sa, radovať sa, byť šťastný, to všetko sa nesmie, po tom všetkom 
prichádza plač a nešťastie. Tak preto, keď som mal byť šťastná, cítila som sa vinná. Vinná 
z toho, že mám všetko to, čo som chcela, že už nikam nemusím, iba to žiť a radovať sa. Ale 
veď to ja nesmiem. Veď potom by prišiel plač. Čo teraz, čo s tým.
Dávnejšie som počula o programoch v hlave. Nevenovala som tomu zvláštnu pozornosť, už 
som síce veci neodmietala, ale ani som všetky nebrala. Musela som však uznať, že niečo na 
tom bude. Bude tam program.VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
Programy – presvedčenia na všetko, čo sa nám v živote deje. Niektoré sú silnejšie a iné 
slabšie. Niektoré sa dajú pretransformovať iba tým, že si ich uvedomíme a niektoré nejdú 
a nejdú. To sú asi tie vírusové. Ako v počítači. Na niektoré iba klikneš a sú fuč. A niektoré, 
nech robíš, čo robíš, oni sa šíria a sú stále väčšie.
Začala som viac rozmýšľať o tom, ako to všetko naozaj je. Už Freud, slávny psychoanalytik 
prišiel na to, že vedomie je najmenšia horná časť trojuholníka, väčšia časť je podvedomie 
a úplne najväčšiu spodnú časť tvorí nevedomie. Nevedomie znamená, že nevieme, kedy, čo 
a kde sa nám zapísalo do tejto časti. Ale je to tam a riadi to naše životy.....
Freud ukázal, že nevedomie je základom všetkého duševného prežívania. Toto zásadné 
spochybnenie vlády rozumu a vedomia a existencia nevedomia znamená pre ľudí zneistenie, 
že totiž človek nie je pánom vo svojom vlastnom dome, že jeho city a fantázie sa nedajú 
ovládať silou rozumu.
Isté je, že nech sa deje vo vonkajšom svete, to znamená v našom živote čokoľvek, deje sa to 
preto, že to je ukryté vo vnútri v nás. Je to odrazom toho, čo je v nás. Tak, ako zrkadlo. Keď 
sme strapatí a chceme sa učesať, v zrkadle to nepôjde. Presne tak isto, keď sme s niečím 
nespokojní, vo vonkajšom svete to zmeniť nevieme a nemôžeme, môžeme to zmeniť iba 
v sebe. VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
Ak prijmeme túto životnú filozofiu, náš život sa už iba jej prijatím začne meniť k lepšiemu. 
Zrazu si uvedomíme, že nikto nemôže ovplyvniť to, čo sa nám deje, iba my sami. My sme 
zodpovední za to, aký život žijeme. Nemôže za to sused, ani vláda, ani svokra. Môže sa to 
zdať frustrujúce, ale je to aj oslobodzujúce, pretože iba ak by za to mohol sused, musí sa 
zmeniť sused, aby sa zmenila situácia. A ako suseda donútime, aby sa zmenil? To by asi 
nešlo. Ak za to môžeme my sami, tak potom môžeme zmeniť sami seba a situácia sa zmení. 
Vo väčšine prípadov stačí, ak ku situácii zaujmeme tento postoj. To znamená prijmeme ju.
Sama v sebe som objavila veľa presvedčení, ktoré mi bránili žiť život, aký som túžila žiť. Tieto 
presvedčenia som niekedy objavila iba tak náhodne, niekedy v procesoch cesty. Proces 
zmeny presvedčenia je pomerne jednoduchým procesom. Popíšem Vám proces o mojich 
presvedčeniach v hojnosti, ktorý sa mi javí byť zásadný. Objavila sa spomienka a ja som sa 
do tejto spomienky ponorila. 
Bola som maličké dievčatko, nemala som ešte ani tri roky. Bývali sme u babky na dedine 
a maminkina sestra bývala asi o domov ďalej. Bol pekný letný deň a my sme boli u tety 
s rodičmi. Dospelí sa zrejme rozprávali a ja som sa hrala s hračkami, ktoré mali pohodené 
vonku. Mnohé z tých hračiek som mala aj ja. Jedna, ktorú som nemala zaujala moju 
pozornosť. Bola to čierno biela plastová mačička, ktorá mala bruško ako harmoniku a keď sa 
naťahovala vydávala nejaký zvuk. Neustále som ju naťahovala a sťahovala a keď rodičia 
zavelili, že odchádzame, zobrala som mačičku a išli sme. Mala som ju v ruke, neukrývala som 
ju, nepokladala som za zlé, že si ju beriem so sebou. Rodičia zaujatí rozhovorom si to 
nevšimli. Prišli sme domov, usadila som sa na chodníku a začala mačičku naťahovať. Zvuk 
mačičky ich vytrhol zo zaujatia a oni si uvedomili, že som si mačičku zobrala so sebou. 
Nasledoval hnev, obvinenie, že som mačičku ukradla, že nepatrí mne, že sa musia za mňa 
hanbiť a poslali ma samú naspäť k tete vrátiť mačičku. Nechápala som, čo zlé som urobila. 
Išla som sama späť, cítiac sa nemilovaná, nepochopená, opustená a zahanbená. 
Presvedčená, že nemôžem dôverovať sama sebe, pretože splnenie mojich túžob mi môže 
priniesť práve túto osamelosť, nemilovanosť a v mojom detskom svete možno aj smrť, 
pretože to, keď malé dieťa nie je milované rodičmi sa rovná pre neho smrti. Cesta k tete sa 
mi zdala nekonečná. Bála som sa ísť sama. Keď som tam prišla, prepchala som mačičku cez 
ich bránu a odišla. Rodičia ešte dodatočne vysvetľovali za mojej prítomnosti iným dospelým, 
ako ma vychovávajú, pretože ja by som si dovolila iba tak niečo ukradnúť z dvora iných. 
Tento zážitok vo mne vyvolal celú radu presvedčení. Splnenie mojich túžob sa môže rovnať 
smrti. Moje túžby ma vedú k osamelosti, nemilovanosti a opustenosti. Za moje túžby sa 
musím hanbiť. Nemôžem mať to, čo chcem, nie som na to dosť dobrá. Musím sa uspokojiť 
s tým, čo sa mi ponúka, hojnosť prináša utrpenie. To, čo mi prináša radosť nemôžem robiť, 
pretože za tým príde utrpenie a bolesť. VIERKA BELOVIČOVÁ O presvedčeniach
 September 2014
Banálny zážitok z detstva, ktorý bol v mojom živote určujúci. Už nikdy odvtedy som nebola 
bezstarostným dieťaťom. Vedela som, že moje vlastné telo ma klame a musím dôverovať 
tomu, čo hovoria druhí, nie sama sebe. Tento zážitok sa zapísal do mojich buniek spolu 
s presvedčeniami a žil svojim vlastným životom. 
Nastal čas toto staré presvedčenie transformovať na nové presvedčenie, ktoré bude ma 
bude v živote podporovať. Diktovala mi ho moja intuícia, a znelo:
„Všetka hojnosť vesmíru patrí tebe. Stačí iba natiahnuť ruku a všetko ti leží pri nohách. 
Všetka hojnosť prúdi k tebe, je tu pre teba. Všetko je stvorené preto, aby si to užívala 
v hmotnom svete. Máš hojnosť v peniazoch, láske, zdraví, žiješ naplnený a šťastný život. 
Preto si sa sem narodila. Ukazuješ iným, že to všetko je aj pre nich. Ukazuješ im cestu, ako 
sa napojiť a žiť v prúde hojnosti. Si milovania hodná taká, aká si, so všetkými svojimi 
túžbami, vlastnosťami a presvedčeniami. Všetko, čo tu je je tu pre teba. Si božie dieťa, si 
časť boha, si tvorcom. Ľúbim Ťa. Si hravé, spontánne dieťa, ktoré zažíva svet, prišla si sem 
preto. To je zmysel tvojho života, máš plné právo a povinnosť užívať si matériu.“
Ako znie vo vás toto nové presvedčenie. Súhlasíte s ním, alebo niečo vo vašom vnútri kladie 
odpor? Ak niečo kladie odpor, znamená to, že váš život riadi nejaké presvedčenie.
Ak ste prišli až sem a ste ochotní dôverovať svojim túžbam a pocitom, pozývam vás na cestu 
objavovania a transformovania vašich presvedčení v oblasti lásky, zdravia, vzťahov, hojnosti.